Korčuľovanie
(koncept), tento článok bude postupne dopĺňaný tak, aby ponúkol kompletné informácie týkajúce sa ľadového korčuľovania.
Úvod:
Pohybové prvky korčuľovania sú najrozhodujúcejšie základné schopnosti v ľadovom hokeji. Veríme, že hráč, ktorý nemá silné korčuliarske schopnosti a zručnosti a nie je schopný variabilne vykonávať korčuliarske prvky a teda nemá predpoklad stať sa stabilným hráčom na medzinárodnej úrovni.(preložené z Fínštiny)(Paananen, J. & Räty, T. 2002.) To dokáže len hráč, ktorý si dokáže osvojiť špeciálnu korčuliarsku techniky Powerskating. Powerskating sa objavil v tréningovom processe ľadového hokeja asi pred 50 rokmi. V Rusku túto techniku zdokonaľoval a šíril predovšetkým A. Tarasov a neskôr Victor Baryshevtsev. Na západe to boli Lloyd Percival a John J. Wild.
Obrovské rozdiely v úrovni korčuľovania môžeme sledovať už v žiackych kategóriách. Nácviku technicky správneho prevedenia jednotlivých korčuliarskych prvkov je potrebné venovať dostatok času a priestoru počas tréningovej jednotky už v tých najnižších kategóriách. Postupne je potrebné tieto prvky modifikovať a simulovať tak samotné zaťaženie v zápase. Do tréningovej jednotky postupne pridávame okrem dôrazu na správnu techniku aj nasledovné zložky:
- > silovú
- > silovú a explozívnu
- > silovú, explozívnu a rýchlostnú
- > silovú, explozívnu a rýchlostnú s pukom a postupne zvyšujúcim sa tlakom zo strany súpera, aký sa vyskytuje v zápasoch
Našim cieľom je, aby sme hráčovi pomohli vytvoril akúsi databázu korčuliarskych prvkov, ktoré musí mať postupne zvládnuté na najvyšej úrovni čo sa týka všetkých zložiek pomenovaných vyššie. V ľadovom hokeji sa herné situácie menia veľmi rýchlo, preto musí mať hráč v každej situácií niekoľko možností ako ju správne vyriešiť.
Na prvý pohľad nudné korčuliarske tréningy môžeme urobiť zaujímavými tak, že do jednotlivých cvičení vkladáme emočnú atraktívnosť ktorú opísal Jelínek (2016).
Powerskating
Senzitívne obdobia
Potrebné pohybové schopnosti:
Korčuľovanie ako cyklický kĺzavý pohyb s veľmi malou plochou opory si vyžaduje hneď niekoľko pohybových schopností rozvynutých na určitej žiadúcej úrovni. Jedná sa predovšetkým o nasledujúce koordinačné (dynamická rovnováha, kinesteticko-diferenciačná, rytmická a reakčná schopnosť) ale aj kondičné schopnosti (predovšetkým sila a rýchlosť). Podobne popisuje korčuľovanie aj Shamus (2001), ten hovorí že pri korčuľovaní ako cyklickom pohybe sa neustále opakujú pohybové vzorce.
Podstatné je rozvíjať každú zo schopností v senzitívnom období, ktoré sa samozrejme odlišujú. Rozvoj týchto schopností je ideálne realizovať ako na ľade tak aj mimo ľadu, čím hráč získa ďalšie pohybové návyky.
Cvičenia zamerané na rozvoj koordinačných schopností sú charakteristické svojou atraktívnosťou, preto sú obĺubené vo väčšine žiackych kategórií. Tréner môže ešte do týchto cvičení vložiť súťaživý element, ktorý sa postará o pozitívne reakcie zverencov a tým pádom sa prehĺbi ich záujem o takéto tréningové jednotky. Zo skúseností vieme, že hráči so širokými pohybovými návykmi z rôznych športov sa lepšie učia koordinačne náročnejšie prvky. Ich progres je taktiež výraznejší, preto odporúčame nie príliš skorú športovú špecializáciu na ľadový hokej, ale radšej silné základy všeobecných pohybových prvkov.
Čepeľ noža korčule má 2 hrany + žliabok medzi hranami.
Pri stoji korčuliara na ľade je vonkajšia hrana tá, ktorá smeruje von a vnútorná, ktorá smeruje dnu. Medzi hranami je žliabok-plocha v tvare ∩. Detaily sú zobrazené na obrázku nižšie. Korčuliar musí byť schopný všetky tieto spomenuté časti noža korčule, aby dokázal efektívne realizovať korčuliarske prvky vo vysokej rýchlosti a pri náročnosti premenlivých podmienok, ktoré sa pri hre neustále menia.
Vnútorné hrany: Dvojoporový postoj na vnútorných hranách je v pokoji relatívne stabilný. Jednooporový postoj na vnútonej hrane nie je možný, dôvodom je anatómia a funkčnosť predovšetkým opornej sústavy – bedrový, kolenný a členkový kĺb.
Využitie vnútornej hrany: štarty, korčuľovanie vzad, finálna fáza odrazu korčuliarskeho kroku, korčuliarsky súboj so súperom, brzda vpred, brzda vzad, v určitých prípadoch zmeny smeru. Pre zvládnutie týchto prvkov je ovládanie pohybu na vnútornej hrane kľúčové, ale samozrejme jej využitie sa vyskytuje aj v ostatných prvkoch, ktoré niesu vyššie spomenuté.
Vonkajšie hrany: Dvojoporový aj jednooporový postoj na vonkajšej hrane je možný. Jedine na vonkajšej hrane dokáže hráč balansovať a udržať tak rovnováhu, za podmienky, že sa oporná noha nachádza pod ťažiskom korčuliara. Oporná sústava – bedrový, kolenný a členkový kĺb umožňuje vykonať tento pohyb, ktorý je kľúčový z hľadiska zvládnutia techniky korčuliarskych prvkov. Balansovanie na vonkajšej hrane v pokoji (statická rovnováha) ako aj v pohybe (dynamická rovnováha) sú teda pre korčuliara nevyhnutné.
Využitie vonkajšej hrany: korčuliarsky krok, prekladanie vpred a vzad, bogne, krátke a dlhé oblúky, brzdenie
Žliabok – plocha: Dvojoporový aj jednooporový postoj je možný. Jednooporový postoj nie je ale optimálny. Tvorí najväčšiu opornú plochu.
Využitie: do určitej miery sa využíva v každom korčuliarskom prvku.
Hrany korčule
Technika korčuľovania vpred:
Korčuliarsky krok môžeme z rozdeliť na tri hlavné fázy (prvky):
- > odraz
- > odpočinok
- > sklz
Odraz vychádza z bedrového kĺbu a kolena cez celú vnútornú hranu korčule. Spôsobuje pohyb tela šikmo vpred. Odpočinok: Po odraze z vnútornej hrany korčuľa opúšťa ľad. Svalstvo dolných končatín sa uvoľňuje. Korčuľa sa prenáša nízko nad ľadom tesne okolo kĺžucej nohy a dotkne sa ľadu pred ňou. Sklz: V okamihu, keď jedna noha dokončuje odraz a dostáva sa na vnútornú hranu korčule, nasadzuje korčuliar na ľad druhú korčuľu na vonkajšiu hranu strednej časti korčule. Potom sa korčuľa postupne preklopí na vnútornú hranu, prechádza do slzu a korčuliar prenesie na ňu hmotnosť tela (Filc et al., 1994).
Pre porovnanie Stamm (2001) uvádza, že pri korčuľovaní priamo vpred hráč využíva obe hrany korčule, pri vykonávaní samothého odrazu z vonkajšej hrany na vnútornú hranu. Korčuľovanie vpred rozdeľuje do dvoch fáz, ktorých súčasťou su už vyššie spomínané prvky:
- 1. jednooporová fáza
- 2. dvojoporová fáza
McDavid vs Ouellet
Ukažkový korčuliarsky súboj v podaní Connora McDavida, ktorý s ľahkosťou prekorčuľoval brániaceho hráča.
Stamm (2001) tiež hovorí, že jednooporová fáza tvorí asi 80% korčuľovania vpred, zatiaľ čo dvojoprová zyšok, teda približne 20%. Keď sa hráč unaví, nastáva vyčerpanie, čas jednooporovej fázy sa znižuje a naopak čas dvojoporovej fázy sa zyšuje. V tomto prípade teda nedochádza ku vykonávaniu korčuliarskych krokov a hráč sa pohybuje len zotrvačnosťou, ktorá je dôskedok nadobudnutej rýchlosti po predchádzajúcej fyzickej práci (v našom prípade sa jedná korčuliarske kroky).
Biomechanika korčuľovania
- > Korčuliarsky postoj a tažisko:
Postoj pri korčuľovaní vpred vychádza z toho, že telo je potrebné ,,posadiť nižšie,, ako je bežná chôdza. Postavenie chodidiel je na šírku ramien, tak aby bol hráč schopný preklápať korčule v členku z vnútorných hrán na vonkajšie a opačne. Korčule sú v stredovej pozícií – ani na vonkajších ani na vnútorných hranách. Bedrá smerujú vpred do predpokladaného smeru pohybu, táto pozícia zaručuje hráčovi ideálnu rovnováhu a tým je pripravený pohotovo zasiahnuť do herných situácií, prípadne dosiahnuť maximálnu (optimálnu) rýchlosť. (Roy 2003; Stamm 2001). Z bočného pohľadu uhol v členku = uhol zvieraný píšťalou (tibia) a priehlavkom by mal byť medzi 70 a 80 stupňami (Vesalainen 2004). Takáto pozícia umožňuje hráčovi využit full leg extension ako konečnú fázu odrazu pri korčuľovaní vpred.
Koleno – uhol v kolennom kĺbe je tiež menší ako 90 stupňov, uhol zvierajú píštala (tibia) a stehnová kosť (femur). Týmto hráč dosiahne potrebnú rovnováhu a stabilnú pozíciu a je tak pripravený realizovať nároky, ktoré vyplívajú zo samotnej hry – zmena smeru, akcelerácia, dosiahnutie maximálnej rýchlosti, atď. Takmer pre všetky korčuliarske tréningové cvičenia by mal byť kľúčový bod – uhol v kolennom kĺbe je tiež menší ako 90 stupňov (Roy 2003).
Jedným z faktorov, ktoré do značnej miery ovplyvňujú efektívny korčuliarsky pohyb je nedostatočné vystretie odrazovej nohy (full leg extension) na konci odrazovej fázy. Príčinou je skrátený bedrovo-driekový sval (musculus iliopsoas). Ten tvorí skupina troch svalov väčší driekový svalu (m. psoas), menší driekový sval (m. psoas minor) a bedrový sval (m. illiacus). V tomto prípade nedochádza k full leg extension v bedrovom kĺbe. Aby hráč dosiahol full leg extension, musí tým pádom vynaložiť viac sily a energie, čo sa odzrkadlí slabším odrazom na konci odrazovej fázy. Čiastočne je možné tento problém vyriešiť zaradením do tréningového procesu rôznych kombináci9 drepov, výpadov a primeraným strečingom bedrových ohýbačov (Vesalainen, 2004).
- > Bedrový, kolenný a členkový kĺb sú kľúčovými bodmi. Podstata je, aby sa špičky korčúľ, kolená a ramená nachádzali vo vertikálnej rovine.
- > Chodidlá sú postavené na šírku ramien.
- > Vrchná čast tela smeruje mierne vpred, do predpokladané smeru pohybu
- > Hlava vzpriamená, oči sa pozerajú vpred (týka sa len 3 a 4 fázy motorického učenia)
- > Chrbát je rovný
- > Hokejka sa drží v oboch rukách mierne na strane, čepeľ hokejky je na ľade
- > Korčuľovanie vpred – fáza odpočinku
Fáza odpočinku pri korčuľovaní vpred je časový úsek počas ktorého je odrazová noha prenášaná pod telom korčuliara za účelom nasadenia nového sklzu. Pohybuje sa nízko nad ľadom v primeranej rýchlosti. Prvý kontakt noža korčule s povrchom (ľadovou plochou) je v blízkosti priemetu ťažiska korčuliara. Pokiaľ hráč nie je schopný vykonať takýto pohyb jedná sa o širokú korčuliarsku stopu (postoj), keď korčule zostávajú ďaleko od seba. Korčuliar následné stráca rýchlosť, kedže nie je schopný využiť vonkajšiu hranu korčule na optimálny sklz. Dochádza k nasadeniu sklzu na vnútornú hranu a tým pádom aj ku skráteniu samotného sklzu a odrazu. Tieto chyby sú najčastejšími a najpodstatnejšími, pre odstránenie týchto zlozvykov je potrebný systematický pravidelný tréning.
- > Korčuľovanie vpred – fáza sklzu
Pri korčuľovaní vpred je sklz jednoporovou fázou. Začína po ukončení fázy odpočinku – Po odraze sa pohybuje dolná končatina pod telom korčuliara a končí v momente keď je dolná končatina pripravená vykonať nový odraz. Táto fáza je rovnako dôležitá ako odraz a odpočinok, jej funkcia je určiť smer ďalšieho pohybu korčuliara (Alatalo & Lumela 1987). Všetky tri zložky noža korčule (vnútorná hrana, žliabok-plocha, vonkajšia hrana) sa podieľajú na sklze a nie je možné ani jednu z nich vynechať. Sklz začína nasadením na vonkajšiu hranu a pokračuje preklopením cez žliabok-plochu na vnútornú hranu. Nasadenie na vonkajšiu hranu dosiahne korčuliar pri prenesení nohy cez priemet svojho ťažika. Odraz, ktorý nasleduje vychádza z vnútornej hrany.
Základný korčuliarsky postoj
Ťažisko hokejistu (alebo korčuliara) sa nachádza približne v oblasti tela hrudnej kosti (sternum). Pri pohybe vpred sa tažisko korčuliara pohybuje ako vo vertikálnej tak aj v horizontálnej rovine. Ťažisko teda pri pohybe vpred opisuje trajktóriu ∞
Pri tomto postoji sa nachádza priemet tažiska medzi nohami, mierne vpredu pred telom, postoj je pomerne stabilný až do momentu začatia korčuliarskeho kroku. Až uvedením hráča do pohybu sa opäť stažujú podmienky = zmenšuje sa plocha opory (stoj na jednej nohe), dochádza k presunu ťažiska, na nože korčúľ hráča začínajú pôsobiť ďalšie sily – okrem gravitačnej, aj sila akcie a reakcie a trecia sila. Týmto sa stáva pohyb na korčuliach naročným a zvládnutie základnej techniky si vyžaduje intenzívny funkčný tréning ako na ľaďe tak aj mimo ľadu.
Pri odrazovej fáze korčuľovania vpred vykonávajú najpodstatnejšiu fyzickú prácu veľké svaly dolných končatín – 4 hlavy quadricepsu femoris – rectus femoris, vastus lateralis, vastus intermedius, vastus medialis. Menšie svalové skupiny sa podieľajú predovšetkým na udržiavaní rovnováhy. (obr). (Shamus, 2001.). Ďalšie svalové skupiny – gluteus maximus biceps femoris, semitendinosus, semimembranosus a adductor magnus, ktoré sa starajú o extenziu bedrového a kolenného kĺbu – hip and knee extension. Bedrový kĺb vykonáva zároveň aj unoženie hip abduction o ktorú sa stará okrem už spomenutých svalov aj Tensor fascia lata, gluteus medius a maximus. M. sartorius – krajčírsky sval, sa podieľa na laterálnej rotácií bedrového kĺbu a tým na rotácií celej dolnej končatiny. Najvýraznejšie sa zapája na konci odrazovej fázy pri korčuľovaní vpred. Je to najdlhší sval v ľudskom tele s dvoma úponmi. Do laterálnej rotácie dolnej končatiny sú zapojené aj m. piriformis, m. gluteus maximus a medius a m. obturator externus a internus. Všetky sa upínajú na panvovú kosť. Poslednou zložkou odrazovej fázy sú dva pohyby vychádzajúce z členkového kĺba – prvý pohyb sa nazýva plantárna flexia. V tomto bode sa zapájajú trojhalvý lýtkový sval (m. triceps sure), m. fibularis longus a m. tibialis posterior. Predovšetkým trojhlavý lýtkový sval (m. triceps sure) má tendenciu ku skráteniu, čo môže mať za následok menej efektívnu finálnu fázu odrazu. Druhým je everzia členkového kĺbu, jedná sa o spojenie pohybov pronácia s abdukciou. Tento pohyb zabezpečujú svaly fibularis longus, m. extensor digitorum longus a fibularis brevis.
Fáza odpočinku – o flexiu bedrového kĺbu sa starajú rectus femoris, adductor longus a magnus, a bedrovo driekové svaly m. iliacus a psoas major. Na tento pohyb nadväzuje flexia kolenného kĺbu, ktorú zabezpečuje zadná skupina stehenných svalov (biceps femoris, m. semitendinosus, m. semimemranosus, ale aj m. sartorius a m. gracilis) a dvojitý sval lýtka (m. gastrocnemius). Ďalším pohybom, ktorý vykonáva dolná končatina v tejto fáze je prinoženie – addukcia. Hlavne priťahovače stehna (adductory – okrem niektorých spomenutých vyššie sú to aj m. gracilis a m. pectineus) sa pri nedostatočnom strečingu skracujú, čo môže mať v krajnom prípade za následok zranenia slabín. Patria do skupiny posturálnych svalov – majú tendenciu ku skráteniu, preto je nevyhnutné svaly pravidelne naťahovať primeraným strečingom, aby sme predišli popísaným komplikáciám. Čiastočná dorzná flexia zabezpečuje pohyb nohy v členokovom kĺbe do východzej polohy – v tomto pohybe sú zapojené svaly predkolenia (m. tibialis anterior, m. extensor digitorium longus, extensor hallucis longus). Posledným pohybom je inverzia nohy – v členkovom kĺbe čo je v podstate supinácia spojená s addukciou. O tento pohyb sa starajú okrem už spomenutých svalov vyššie aj m. tibialis posterior, flexor digitorium longus a flexor hallucis longus.
Fáza sklzu – na začiatku sklzu pretrváva inverzia nohy, ktorá prechádza do everzie nohy (fibularis longus, m. extensor digitorum longus a fibularis brevis). Tieto dva pohyby sú kľúčove pre využitie všetkých troch častí noža korčule. Korčuľa sa spojením týchto pohybov plynule preklápa z vonkajšej hrany cez žliabok – plochu až na vnútornú hranu. Ďalším pohybom ktorý je spojený s everziu nohy je abdukcia bedorvého kĺbu (M. sartorius, Tensor fascia lata, gluteus medius a maximus).
Zaťažované svalové skupiny
Čelný pohľad:
Zadný pohľad:
Energetická krytie svalovej práce
Fyziológia korčuľovania
- >Energetická podstata
Podstatatná časť energie na prácu svalov sa počas hokejového zápasu získava z adenosintrifosfátu (ATP) a kreatínfosfátu (CP), množstvo týchto zásob je na okamžité použitie v tele športovca značne obmedzené. Pri maximálnej intenzite stačia tieto zásoby asi na 10 sekúnd fyzickej práce. Vzhľadom k tomu, že ľadový hokej je intervalový druh športu, s rýchlo meniacimi sa podmienkamy (štarty, brzdy, okamžité zmeny smeru pred a za bránkou, v rohoch a pri mantineloch) hlavnú zodpovednosť za energetické krytie nesie anaeróbna glykolýza alebo LA systém (Bomba, 1999). Tento energetický systém dokáže hráč využiť po dobu cca 2 minút pri relatívne vyokej intenzite zaťaženia. Nevýhodou je tvorba a nahromadenie laktátu ako konečného produktu. Laktát okysľuje vnútorné prostredie svalovej bunky a tým znižuje účinnosť enzýmov, ktoré sú zodpovedné za jeho odbúranie.
Zaťaženie hráča v ľadovom hokeji sa pohybuje na úroni 55 – 145 sekúnd. Z toho je akumulovaná fyzická práca na hráča za jedno striedanie 30 – 100 sekúnd. Koncentrácia laktátu sa pri takmoto zaťažení pohybuje v rozmedzí 4.4 mmol / l až 13.7 mmol / l, s priemerom 8.15 mmol /l.
Svalová únava je pri takomto zaťažení spôsobená nízkou schonosťou a obmedzenými možnostami tela spracovávať laktát.
Nácvik a zdokonaľovanie techniky korčuľovania
Mojím cieľom je naučiť a zdokonaliť techniku korčuľovania hráčov a postupnými krokmi dosiahnuť jej optimálnu hranicu. Takže korčuliarsky krok bude dhlší, a energeticky menej náročný čoho výsledkom je rýchlejší a agilnejší korčuliar. Do tréningového procesu postupne implementujem netradičné koordinačne náročné prvky, tak aby sa každý hráč posunul na hranicu svojich možností. Do takého tréningového procesu je podstatne zaradiť tréningy mimo ľadu, ktoré majú výrazný vplyv na samotnú techniku korčuľovania.
,,Neexistuje žiadna hranica akým dobrým sa môže hráč stať. To si musí každý hráč uvedomovať a tímto sa zlepšovať. V každom zápase a pri každom cvičení počas tréningu.“
A. Tarasov
1. Nácvik techniky korčulovania
Po zvládnutí základného korčuliarskeho postoja (popis vyššie v článku) prechádzame k nácviku pohybu na korčuliach. Ešte s nejedná o korčuliarsky krok! Pri tomto je rozhodujúca miera úrovne statickej a dynamickej rovnováhy ako aj miera motorickej docility (schopnosti učiť sa novým motorickým pohybom). Pri tréningu na ľade aj mimo ľadu neustále zdokonaľujeme okrem techniky korčuľovania aj už spomínane koordinačné schopnosti aby sme zabezpečili optimálne napredovanie. Nácvik korčuľovania je charakerizovaný prvými dvomi fázami motorického učenia (generalizácia a diferenciácia).
Z hľadiska techniky rozlišujeme týchto 5 skupín pohybu na korčuliach:
- Korčuľovanie vpred
- > korčuliarsky krok vpred
- > krátke oblúky – bogne
- > dlhé oblúky
- > polobraty
- Korčuľovanie vzad
- > korčuliarsky krok vpred
- > krátke oblúky – bogne
- > dlhé oblúky
- > polobraty
- Štart, Brzdenie vpred
- > štart – bočný T – štart, bočný s preložením, čelný V štart
- > akcelerácia – V korčuliarsky krok, akcelerácia v oblúku
- > brzdenie – znožmo bokom, jednonožne bokom, pluhom
- Štart, Brzdenie vzad
- > štart, bočný s preložením, priamo vzad
- > akcelerácia – korčuliarsky krok vzad, akcelerácia v oblúku
- > brzdenie – V brzda, znožmo bokom, jednonožne bokom
- Laterálna mobilita
- > laterálny pohyb preložením
- > prekladanie vpred
- > prekladanie vzad
- Powerskating a Agility
- > ovládanie pohybu na vnútornej hrane vpred
- > ovládanie pohybu na vonkajšej hrane vpred
- > ovládanie pohybu na vnútornej hrane vzad
- > ovládanie pohybu na vonkajšej hrane vzad
- > frekvencia kroku
- > korčuliarske kľučky
- > rýchle nohy
- > kombinácie pohybov
- > statická rovnováha
- > dynamická rovnováha
- > plyometrické cvičenia
- > ostatné koordinačné schopnosti
2. Zdokonaľovanie techniky korčuľovania
Z nácviku prechádzame plynule do zdokonaľovania techniky korčuľovania, kde sa zameriavame na odstránenie drobných nedostatkov. Pri zdokonaľovaní korčuľovnia prechádzame do 3. a 4. fázy motorického učenia ktorými sú automatizácia a tvorivosť. Pri zdokonaľovaní modelujeme premenlivé podmienky, ktorými je ľadový hokej charakteristický. Taktiež zapájame netradičné korčuliarske a powerskating prvky, ktoré sa v samotnej hre (v zápase) vyskytujú len zriedka. Hráč si tak vytvára nové pohybové návyky a buduje, alebo rozširuje si svoju databázu korčuliarskych zručností. Takto hráč nadobudne istotu v pohybe na korčuliach, ktorá sa prejaví vybudovaním pohybového stereotypu – po dosiahnutí tohto bodu už viac nemusí hráč sústrediť svoju pozornosť na takýto korčuliarsky prvok kedže jeho prevedenie sa zautomatizuje. Korčuliar potom môže sústrediť svoju pozornosť na ostatné herné činnosti jednnotlivca a kombinácie resp. na pohyb spoluhráčov a protihráčov, postavenie brankára…
Powerskating - vonkajšia hrana
Fáza zdokonaľovania je charakteristická podmienkami, ktoré sú podobné tým aké sa vyskytujú v samotnom zápase. V tréningu modelujeme podmienky podľa potrieb – môžu to byť zľahčené (mierny tlak súpera, do určitej miery dané prvky, použité tréningové pomôcky) a sťažené (silný tlak a prevaha súpera, použité tréningové pomôcky). Z metodicko – organizačných foriem využívame herné cvičenia (I. typ), herné cvičenia (II. typ) a prípravné hry.
Robby Glantz popisuje (vo videu vľavo) podstatu a dôvody využitia vonkajšej hrany v hokejovom zápase. Všetci štyria hráči využívajú pohyb na vonkajšej hrane v plnej rýchlosti proti najlepším súperom. Môžeme teda konštatovať, že všetci títo hráči majú vysokú mieru automatizácie tohto pohybu – čo je 4. fáza motorického učenia a je vystihovaná tvorivosťou v tých najťažšich podmienkach – v zápase.
Zdroje:
Paananen, J. & Räty, T. 2002. Eteenpäinluistelu: Jääkiekon perustaito Liikuntapedagogiikan pro gradu – tutkielma. Liikuntakasvatuksen laitos Jyväskylän yliopisto. URL: http://www.iihce.fi/suomeksi/Artikkelit/tabid/246/Default.aspx?SearchString=luistel u.
Bomba, T. 1999. Periodization: theory and methodology of training. 4. painos. Human Kinetics.
Filc, J.- Krišková, E.- Starší, J. 1994. Teória a didaktika korčuľovania a základov hokeja. Vysokoškolské skriptá. Bratislava: UK 1994.
Alatalo, M. & Lumela, P. 1987. Jääkiekon luisteluanalyysi. Liikuntapedagogiikan pro gradu -tutkielma. Jyväskylän yliopisto.
Roy, D. 2003. Developing Skating Speed and Quickness. International Hockey Skating Summit 2003. Stick with the Edge, Inc. Twist Conditioning.
Stamm, L. 2001. Laura Stamm’s Power Skating. Third edition. Human Kinetics. Champaign, Illinois.
Shamus, J. 2001. Sports injury: prevention & rehabilitation. McGraw-Hill Professional.
Vesalainen, M. 2004. Luistelua Rajoittavia Tekijöitä Oheisharjoittelun Näkökulmasta. Hockey Skating –Seminar.
Vlastné neoceniteľné skúsenosti získané dlhoročnou trénerskou praxou naprieč všetkými mládežníckymi vekovými kategóriami.